Biografia
ROZPOR V SKRATKE
RozpoR je kapela hrajúca Oi!, hardcore a punk s občasnými výletmi do ska či reggae. Vznikla v máji 1999 ako reakcia na absenciu interpretov podobného žánru v kraji a odvtedy odohrala desiatky koncertov na Slovensku, v Čechách a v okolitých krajinách. Má na konte viacero štúdiových albumov a účastí na kompiláciách. Skupina je striktne antifašistická a v textoch sa snaží propagovať militantnosť punkového hnutia, spojenectvo skinheadov a punkáčov, či vystupuje proti nadmernej konzumácii alkoholu a i. Takisto kritizuje negatívne aspekty spoločnosti, politických systémov a má ambície hľadať nové témy textov, čím neprepadáva klišé.
ZOSTAVA
Fabko - sólový spev |
Datra - gitara, zbory |
Jazzy - basgitara, zbory |
Zorro - Bicie, zbory |
PRÍBEH ROZPORU
Scéna polovice 90-tych rokov v Bratislave sa niesla v duchu crustu a anarchopunku. Tym pádom aj orientáciou na politiku, ekológiu, antifašizmus, práva zvierat (vegetariánstvo) a antikapitalizmus. Na Zónu A vtedy chodilo 20 ľudí, streetpunk a mäkkšie odrody punku boli na dne. Korene kapely Rozpor, tak ako aj iných československých oi! kapiel začínajú práve tu. Mnohí členovia týchto kapiel vyšli z týchto koreňov a tak to bolo aj so súrodencami Walterom a Filipom, zakladajúcimi a vekovo najstaršími členmi kapely. V tejto súvislosti by sa zišlo spomenúť, že obaja účinkovali v crust/disbeat skupine System Of Greed, čo bol typický príklad hudobného smerovania tej doby. Filip to potom ešte skúšal s Veslom (Lord Alex) v jeho projekte Zigauner, čo bol taký punkrock á la UK Subs.
Začali sme hrať v máji 1999. Zhodli sme sa na tom, že nemáme radi mudrlantov a pseudointelektuálov, ktorými bola anarchopunková scéna tak zahltená a ktorých sme dôverne poznali. Nechceli sme texty o nadnárodných spoločnostiach, treťom svete a velerybách, lebo sa nám to zdalo tak vzdialené od našich životov. Mali sme v pláne spievať texty o veciach, ktoré poznáme, ktoré sa nás priamo dotýkajú a na ktorých nám záleží. Takisto sme sa chceli vyhnúť trápnemu klišé o fízloch, terčoch a systéme.
Naša hudobná tvorba bola ovplyvnená hlavne Oi! a britským new punkom. Ja, ako tvorca základných nápadov som v tej dobe tvoril hlavne pod vplyvom The Exploited, UK Subs, Oi Polloi, The Business a The Varukers. Lupes zase do nášho kotla prisypal najviac z oldschool hardcore ako 7 Seconds, Warzone, Cause For Alarm, ale aj štipku z metalovej basgitary odkukanej od Slayeru či Pantery. Čo som tak zachytil na skúškach a pri naších debatách, tak Filip si dosť vážil mimo iných, bubeníkov z Oi Polloi, One Way System a The Exploited, no a Walterove vplyvy by sa dali zhrnúť ako mix Oi! a newyorkského hardcoru. Nezabudneme! Prvý nosič určený pre ,,verejnosť“ obsahuje 17 skladieb v hardcorovom a oi!-ovom tempe. Nahrávalo sa v spálni u Waltera a Filipa doma, kam sa nanosili haldy perín, vankúšov a diek kvôli odhlučneniu. Celá izba sa vyplnila týmito pičovinami a každé dve hodiny sa muselo vetrať. Prípravy trvali asi dva a pol dňa a potom 6. až 8.5. 2000 sa to nahralo (z nahrávania existuje aj videozáznam, ktorý natočil vtedajší skinhead Marek). Pri nahrávaní zborov nám pomáhalo viacero ľudí, mimo iných aj dnešný basgitarista Abhorrence, Dajko (je ho tam pomerne zreteľne počuť). Zaujímavosťou je, že v basovej pasáži v pesničke ,,Protest s troskami?“, kde sú v pozadí nahraté ,,deštrukčné zvuky“, mal byť pôvodne preslov proti dílerom drog a feťákom, ktorý nahovorila naša kamoška, renee Lenka, ale nakoniec sa to kvôli jej zlej výslovnosti nepoužilo. Samotné ,,deštrukčné zvuky“(rozbili sme hrnčeky, jebali o zem šroubováky, kliešte, reťaze a búchali po klavíre a o zem so stoličkami) sme potom dohrali v KCK (Kamel), kde pracoval náš zvukár Miro Tolla a kde sa to aj zmastrovalo. Nový spevák Kedže mal Walter občas problémy so spevom, prijali sme v júni 2001 nového člena – Rumuna (Romana), aby mu pomáhal so spevom. Walter však nechodil na skúšky a tak ostal iba Rumun. Walter to zdôvodnil tým, že nemá čas a že ,,mladému to ide“...
V polovici augusta nám basák brnenskej oi! kapely Operace Artaban, Kabanos, navrhol účasť na kompilácii českých a slovenských punk/oi! skupín. Každá formácia mala poskytnúť 2 skladby. Chceli sme už konečne nahrať niečo v profesionálnych podmienkach, tak sme sa 24.8.2001 vybrali do štúdia Exponent v Šulekove pri Hlohovci, kde sme za deň zmákli ,,Žrádlo“ a ,,Tajný fízel“. Ilegálna spravodlivosť Plánovaný album, ktorý sme nahrávali po častiach celý rok (tento spôsob sa stal permanentným pracovným postupom RozpoRu) vyšiel v júni 2002. 12 štúdiových skladieb s kvalitným zvukom, pekne spracovaným obalom a potlačeným CDr si kapela vydala sama na vlastné náklady. Logo Žiadna značka-No label, pod ktorým vlastne Ilegálna spravodlivosť vyšla, hovorí samo za seba. Mnoho ľudí stále považuje tento album v diskografii RozpoRu za najlepší. Organizovaný punk Kvôli kokotskému prístupu niektorých ľudí v štúdiu Exponent, sme na nahratie ďalšieho albumu hľadali nové štúdio a rozhodli sme sa pre Moonset Paladis v Šali, ktoré vlastnil Mato, gitarista a spevák reces-grindového projektu Real. Jeho prístup sa radikálne líšil od exponenťákov. Už žiadne nervy, ale pohoda a sranda.
Na jar 2004 mal Lupes zdravotné problémy a tak zaňho koncert v Jihlave zahral na basu náš priateľ a spriaznená duša Miško z nitrianskych DPH (neskôr hrá v neopunkových hitmakeroch Conspiracy Failed). 14 skladieb nacvičil za 3 dni a jednu skúšku a alternáciu zvládol bravúrne!!!
Ďalšia zverina sa stala pár mesiacov potom, na koncerte s Los Fastidios v bratislavskom Randal klube. Na záver našej šou sme mali pripravené spálenie nemeckej ríšskej vlajky, v skutočnosti sme skoro spálili budovu Ymca. Rumun totiž použil priveľa benzínu a ono to vzbĺklo jak sviňa. Odhodil to teda pod pódium, kde sa od toho chytilo ďalších 5 ľudí. Zároveň sa z kýbla, v ktorom to podpaľoval zdvihol ohnivý hríb až po strop. Rumun jebol horiaci kýbel do rohu k backstage a celý ten roh začal horieť tiež. Nakoniec to po minúte zahasil bubeník z Los Fastidios krytom na činely. V publiku medzitým horeli ľudské fakle a ostatní sa ich pokúšali zahasiť. Panika, binec, chaos!!! Skončilo to jedným spáleným xichtom, dvoma rukami, teniskami, batohom a jednému týpkovi ešte spálilo gule. Chladil si ich potom na hajzli v umývadle... Rumun mal tiež ohoretú hubu. Zranených sme vzali na pohotovosť a naštastie to boli iba ľahké popáleniny, ktoré nezanechali stopy. Blázon Hendo, ktorému v nemocnici ofačovali celú hlavu, sa potom vrátil späť do klubu ako múmia a pil ďalej.(!) Nikto nám nebude kurviť našu šou! V roku 2007 začal RozpoR popri koncertoch (mimo iné s Alamogordo, Rumburak, Lumpen (IT), Inerdzia (IT), Last Strike) a vystúpení na najväčšom československom punkovom festivale Antifest, nahrávať materiál na nový album a pokračoval s natáčaním druhého videoklipu ku skladbe Môj Pohreb (Parte).
V máji 2009 oslávil RozpoR 10 rokov svojej existencie jubilejným koncertom a krstom nového albumu RozpoR...su uchilny zidobolsevycky fetaci !!! v bratislavskom Subclube. Vstupné bolo špeciálne 2 eurá, takže prišlo cez 400 návštevníkov (aj zahraničných). Úlohu moderátorov krstu na seba vzali vynikajúci rečníci a zabávači Pišto Wilson z dvojkapely Čad/Vandali a bubeník Železnej kolóny, Slávo. Gramatické chyby v názve sú zámerné, pretože názov pochádza z nejakého internetového fóra. V nasledujúcom období kapela naďalej pokračuje v koncertovaní (s kapelami ako S.A.S., United Rebels, Red Insect, Mansklig Ladugard, Krutá zima, Čertúf punk, Point Blank Range, Afarastafa, Kadence, SPOTS, Boiling Point, Ilúzia, P.N.S., Green Smatrol, Ema Camelia, Demarche, The Fialky, Rapsod či Climax) a sporadických návštevách nahrávacieho štúdia pri príprave ďalšieho albumu. V máji otváral RozpoR na hlavnom pódiu festival MayDay v Prahe. Nestala sa z RozpoRu už pičovina? Niekedy v tejto dobe sa ponúkol náš starý fanúšik Albert, že by nám nakrútil kvalitný videoklip. Slovo dalo slovo a tak sme to začali plánovať. Spočiatku sme mali v úmysle použiť skladbu „Nechápem“, pretože sa práve konali parlamentné voľby, no nakoniec padol výber na seba-reflexívnu „Nestala sa z nás už pičovina?“. Albertovi totiž jej parodická poloha sadla viac ako politický kontext „Nechápem“. Prvé zábery tak začal snímať už na našom júlovom koncerte s Davovou psychózou v Oblude, avšak pre nedostatočné svetlo a aj prílišný kontrast s nasledujúcimi zábermi z exteriéru sa koncertný materiál v klipe nepoužil. Celé video sme nakrútili za dva super slnečné skoré augustové dni. Prvý deň sa robili scény na streche a druhý jazda autom, mačka, Obluda a bazén. Pamätám si, že okamžite po poslednom zábere začalo pršať a pršalo ďalšie dva dni. Najnáročnejšie bolo asi vytrepať marshallovú stenu a ostatné rekvizity na strechu osemposchodového paneláku s miniatúrnym výťahom. Keďže bola klasická tichá nedeľa a my sme potrebovali playback, hučala skladba „Pičovina“ celou štvrťou a obyvatelia okolia čumeli z balkónov. Druhý deň v kabriolete sa niesol v podobnom duchu aj keď policajné auto, ktoré je zachytené aj v samotnom klipe s nami nemalo nič spoločné. Síce sme najprv všetci stŕpli, keď sa rútilo za nami so zapnutými majákmi no rovnako tak nás aj predbehlo a ťahalo ďalej naháňať niekoho iného. Bol to totiž skurvený radar! Rumunov kamoš Andy, od ktorého sme mali požičané auto má alergiu na mačky. Vôbec ho to však neodradilo od toho, aby si pri záberoch mačky šoférujucej auto položil toto zvieratko na kolená a jazdil s ním hodinu po meste. Tomu sa hovorí – „má v piči“! Úplný král! Trvalo skoro ďalší rok, kým sa nakrútené zábery spracovali a klip sa objavil na verejnosti až v roku 2011. Pamätám si, že Lupes bol k tejto skladbe dosť skeptický a obrazne ju považoval za začiatok konca RozpoRu. Pritom sa naopak hneď po vydaní zaradila medzi naše najväčšie hity...
V lete nás potom oslovil Tomáš „Pesar“ Peciar z cyklo-iniciatívy Kritická masa, či by sme nenaspievali vlastnú verziu riddimu Critical Mass, od dídžeja s menom Juju Planet DUB aka Tip Top Underground Sound. Mal to byť projekt, v rámci ktorého mali rôzni hudobní interpreti urobiť svoju verziu no všetci ostatní oslovení sa na to vysrali a nakoniec bol RozpoR jediný, kto to v štúdiu naozaj nahral. Skladba sa potom hrávala na viacerých cyklo-akciách Kritickej masy. V texte spomíname tri známe osoby bratislavskej punk scény, ktorých život je úzko spätý s bicyklom. Macejku, Kaca a Romana Gážiho. Prvý bol metalpunkové hovedo, ktoré fakt nepoznalo zimu. Pohľad naňho bol ako keby sa barbar Conan zmixoval so Saganom a na cajgli jazdil aj v januári iba v triku (Concrete Sox, Brujeria, Fuck USA), hnilej 300 ročnej bombere, ktorá držala iba nášivkami a nemala už skoro žiadne futro a roztrhaných džínach. Druhý síce nejazdil v kose tak naľahko, zato však o to intenzívnejšie. Na noc si bike vešal na stenu rovno nad svoju posteľ a často na ňom do roboty vozí veci ako nákladný vozík, 50 metrov ťažkého káblu alebo podobné neskladné a ťažké kokociny. Posledný spomínaný zas naozaj na každý koncert v Blave (a som svedkom že raz aj v Nitre) prišiel na bicykli z Modry. Prvé roky som si myslel, že je nejaký Španiel. Až neskôr mi došlo, že je len tak opálený kvôli dlhým hodinám stráveným v ostrom slnku na ceste. V októbri vyšiel náš piaty štúdiový album – V lete oi, v zime crust..., čo bol zároveň náš prvý vinyl. Album sme nablvali aj na stiahnutie zadara na náš web. Veľa ľudí sa nás vtedy pýtalo, prečo to nevydáme aj na CD. Mne osobne však už dlhšiu dobu tento formát prišiel mŕtvy a v závratne rýchlo nastupujúcej virtuálnej dobe, keď si všetko stiahneš alebo vytlačíš stratil význam. Discmany vymenili mp3 a v autách sa objavili USB-čka. Táto situácia priniesla hlad po hmatateľných veciach, ktoré si neurobíš len tak ľahko sám doma a preto sme sa pridali k trendu návratu ku klasickej vinylovej platni. Príde mi to ako trvácnejšia hodnota aj jej posluch ako rituál, ktorý ťa prinúti na chvíľu zastaviť a viac sa na album sústrediť. A to samozrejme nehovorím o zvuku, ktorý je oproti cédečku či empétrojke neporovnateľne lepší a živší. Táto radovka je aj prvá, kde sú bicie vo všetkých skladbách nahraté podľa metronómu. Viem, že sa teraz mnohí pousmejete, že „veď to je snáď normálne“...no pre nás v tej dobe nebolo. Punk, chápete vôbec?! Opakujem, nás vtedy nikto hrať neučil ani nám nikto moc neporadil, takže sme k tomu dospeli nejak postupne. Ja som doma podľa kliku hrával už dlho, no viem, že sme vtedy hodiny zavretí v skúšobni skúšali s Filipom hrávať podľa metra spolu a extrémne ma to nebavilo, lebo to bolo furt dokola to isté...bum čvach bum čvach... Nosič bol premiérou aj po vizuálnej stránke. Po prvý raz sa totiž na obal použili moje komixové kresby, ktorým sa sporadicky venujem od konca deväťdesiatych rokov pod menom Art A.D. (Datra odzadu) a Šuvix. Šuvix je aj meno pre originálnu zubatú postavičku, ktorá je ústredným motívom mojich kresieb. Zaumienil som si do budúcnosti, že všetky nasledujúce obaly našich nosičov budem koncepčne produkovať v tomto štýle. Samozrejme sa to netýka výlučne iba RozpoRu! Ak sa niekomu z vás moje práce páčia a chceli by ste nejakú moju zubatú čarbanicu použiť na obal, tričko...hocičo, neváhajte a kontaktujte ma. Budem rád! :) (Výber zubatej grafiky čekni na deviantart.com.) Doska polarizovala našich fanúškov. Mladí pičovali, že sme vymäkli a starí chválili, že sme vyzreli.:) V tom roku sme absolvovali koncerty s bandami ako napr. Die Hards, Incident, Lost Souls, Vaudeville, Odpad, Casualties (USA), Tagada Jones (F), The Oppressed (UK), Muerti, Time of my Life či BBYB. Nový pekelný basový groove Jesenný koncert v Plzni, kde sme predskakovali veľkým The Oppressed bol posledným vystúpením s Lupesom. V lete sa mu narodil Peter a povinnosti s tým spojené ho donútili utriediť si priority a opustiť kapelu, pretože jednoducho nestíhal. Najprv tvrdil, že to bude iba „dočasne“ no rok po jeho odchode už bolo jasné, že to nebude len tak. Filip v tom čase tiež odišiel na dva mesiace makať do Nemecka, takže sme stáli pred úlohou zohnať náhradného basáka aj bubeníka, pretože sme mali na december pripravený koncert na Ukrajine.
Za bicie si vtedy sadli viacerí bubeníci. Na Okthoberfeste v Starom Smokovci s nami hral Fabko z Kaktusu a neskorších Elegans či Rockefellas. Bol však už vtedy dosť vyťažený, takže sme kvôli ďalším koncertom museli angažovať mladého Kuba, ktorý v tom čase búchal v Odklone. Odohral s nami Ukrajinu (aj keď nakoniec sa na ten víkend uvoľnil aj Fabko, takže sme tam išli s dvoma bubeníkmi a Fabko si strihol jeden či dva prídavky). Kubo vtedy nosil taký rockabilly účes, čo niekomu z nás pripomínalo vlnu. Síce si už presne nepamätám ako, ale počas cesty späť Rumun prerobil „vlnu“ na „Žlnu“ a už mu to prischlo ako prezývka.
Skúšal s nami aj Harley z kapiel J.P.N. a Lutra, ktorý zároveň hráva námedzne aj v legendárnom Extipe, no potom sa už vrátil Filip zo západu a pokračovali sme tak ako predtým. Možno bude niekto prekvapený, ale omnoho väčší problém ako nájsť náhradného bubeníka, bolo koncom roka 2011 zohnať náhradného basistu! Volal som všelijakým starým kamošom, pýtal som sa aj ľudí, o ktorých som mal aspoň hmlisto v pamäti, že niekedy pradávno na basu hrávali. Nič z toho. Jeden si neveril, druhý nemal čas, tretieho nepustila frajerka a tak ďalej...poznáte to... Od dôb, keď sme s kapelou začínali a keď na nejaký nástroj hral každý druhý sa to radikálne zmenilo. Mládež zlenivela a málokomu sa chce učiť prstoklad a hru vôbec. Aspoň teda v punk/oi!/hard core/ prostredí. Nastupuje doba lap-topov a samplovania. Dídžejov je jak maku, basákov jak šafránu.:D Asi po troch týždňoch po odchode Lupesa som už bol vážne zúfalý a chystal som sa zrušiť náš blížiaci sa termín prvého vystúpenia na území bývalého Sovietskeho zväzu. Kurva, tak som sa tešil do pičéééé!!! Práve sme vtedy makali na jednej zákazke v Eurovei a robil tam so mnou aj kamoš – spevák z moshových Point Blank Range – Kubec. Sťažoval som sa mu, že jak je to na piču s hudobníkmi a on naraz zadrel šialený nápad. „Šak skúste Jazzyho, môžem mu brnknúť.“ Jazzyho, ktorý okrem toho, že hral predtým s Kubcom v PBR ako aj v oi! kapele Divízia a funkových PunkFunkGenius, som poznal z nášho desiateho výročia v Subclube, kde s nami robil rozhovor pre článok o RozpoRe v časáku Týždeň. To, že by mal hrať s nami mi prišlo ako absolútne sci-fi, pretože to bol a je na rozdiel od nás primitívnych fušérov a hoblikárov sofistikovaný mladý h.u.d.o.b.n.í.k., čomu napovedala už jeho prezývka (mimochodom, vymyslel mu ju Kubec). A okrem toho študuje muzikológiu... Kubcovi vravím: „Ti jebe? On by hral v hnilom RozpoRe? Pičovina, ne?“ On na to: „Nevadí šak za opýtanie nič nedáš“, čo som mu uznal. Podal mi telefón s Jazzym na druhom konci. Pýtam sa teda: „Fakt by si s nami odohral tú Ukrajinu?“ Jazzy: „Jasné, veľmi rád!“ Z mojej strany šok, nechápanie, srata reči. Vravím mu, že o dva dni bude skúška, že či môže a že mu pošlem zoznam skladieb na naučenie. Na tej skúške zahral ten blázon na prvý raz všetky skladby perfektne - lepšie než my s Filipom po dvanástich rokoch.:D Po odohraní druhého songu (Zostarnúť mladý) sa ma pýta svojim typickým extrémne slušným, spisovným a rozhlasovým tónom: „Prosím ťa Datra, ten prechod v druhej quarte do cis je dvakrát alebo štyrikrát?“ Keďže som nemal šajny o čom točí (a dokonca si ani teraz nie som istý, či som to dobre zreprodukoval), vyšlo zo mňa iba: „Čo? Vôbec ti nerozumiem. Môžeš mi to ukázať názorne na paroháčovi (tak sa slangovo označuje barový akord)?“ Jazzy okamžite prepol do garážovej metalovej a punkovej mluvy a odvtedy si rozumieme. V januári 2012 sme mali naplánované víkendové miniturné so Železnou kolónou a tak som sa Jazzyho spýtal, či by s nami neodohral ešte aj to a keď sme sa z toho výjazdu vracali tak sme sa rovno dohodli, že u nás zostane, kým sa nevráti Lupes. Ten sa však ani po roku nevrátil a tak sa Jazzy stal novým plnohodnotným členom kapely. Do oi!-ovej kapely sa dostal človek, ktorý počúva Nicka Cavea, Victora Wootena, Red Hot Chilli Peppers alebo jeden z najosobitejších vývozných artiklov bratislavskej alternatívnej scény - Longital. A to nehovorím o vážnej hudbe, ktorá je jeho rovnakou vášňou a o ktorej aj robí reláciu na rádiu Devín. Okrem prínosu čerstvých vplyvov do našej tvorby to pre mňa osobne znamená aj to, že pri dlhých prejazdoch na a z koncertov mi skracuje hodiny za volantom rozprávaním o tom ako sa pretransformoval gregoriánsky chorál do renesančnej polyfónie, ako bol Bach úplne neznámy až kým jeho notové zápisy neobjavil Mendelson a aký bol Alexander Mojzes pankáč. Na jar nám Kaco vyprodukoval šikovné video k skladbe „Zostarnúť mladý“. Live zábery pochádzajú z plzenského koncertu s The Oppressed a je to posledný počin RozpoRu na ktorom ešte hrá Lupes. Tie kecy v angličtine na začiatku a na konci boli záznamom z kultového amerického rádia Maximum R´n´R. Zaujala nás moderátorova výslovnosť názvu skladby: „Uraspour - Zostenut mlejdy“... Zbrane, ženy a helikoptéra V polovici apríla sme v štúdiu nahrali prvú skladbu v novej zostave - „Potrebujeme makať na sebe“. Kaco toto nahrávanie nakrúcal a zostrihali sme z neho taký making-of dokumentík, ktorý vyšiel na jeseň. Medzitým sa už začali asi jeden a pol mesačné prípravy na zatiaľ produkčne najnáročnejší a najdrahší projekt kapely – nakrúcanie videoklipu k tomuto novému songu. Opať v réžii verného Ala. Samotné filmovanie sa uskutočnilo koncom júla a stihli sme to tak ako pri „Pičovine“ za dva dni. Prvý deň sa nakrúcalo trénovanie na starom vojenskom cvičisku pri ceste na Devín, zápasenie v bažine, zlanovanie a džunglové zábery. Všetko v krásnom pralesnom prostredí dunajských lužných lesov a ramien v chotári Blavy. Druhý deň jazda a pristávanie vrtuľníkom, streľba a zábery z interiéru. Hlavné protagonistky sú všetko profesionálne herečky a tanečníčky. Alo nechcel, aby sme také náročné úlohy zverili našim neprofesionálnym kamoškám, ktoré by mohli v istom momente zlyhať a ohroziť tým celú produkciu. Nakoniec sa Alova požiadavka ukázala ako veľmi praktická, pretože Zuzka, Chris, Barča a Domča predviedli neuveriteľné nasadenie a sami sa predbiehali, ktorá dá väčšiu „zverinu“. Dúfam, že teraz nikomu nekrivdím, ale po pár skúsenostiach so zverením omnoho ľahších úloh našim kamošom si naozaj nie som istý, či by sme niektorú z našich kamarátiek presvedčili, aby sa vyváľala v bahnistej bačurine v strede lužného pralesa medzi hadmi a komármi. Každopádne nám však v oba dni pomáhala veľká crew (cca 15) našich priateľov od zásobovania a transportu až po osvetľovanie, asistenciu a technickú pomoc. Ako hlavného kameramana zohnal Alo vynikajúceho fotografa Martina Vrabka, ktorého profi team pracoval špičkovo. Jediná slabina celého projektu bola Albertova pracovná vyťaženosť, kvôli čomu sa znova postprodukcia a dokončenie pretiahli o viac než rok. Klip nakoniec vyšiel v novembri 2013.
Okrem filmárskej roboty a nám rok 2012 priniesol vystúpenia s kapelami ako The Rocket Dogs, Odklon, Speichelbrois (D), Staré pušky, Catastrofy, Heretix, Subhumans (UK), Rejected Youth (D), Začiatok konca či Rats Get Fat. Do konca roka sa nám ešte podarilo predkapelovať milovaným Oi Polloi (ktorých sme vlastne naším autom brali z a na budapeštianske letisko) na našom prvom koncerte v bývalej Juhoslávii – na festivale Ulice protiv Fašizma v srbskom Novom Sade. Hrali tam ešte miestni hrdinovia The Bayonets (SRB) a Stillness (CRO). Začiatok roka 2013 bol v znamení veľkej zmeny. Po vyše trinástich rokoch z kapely odišiel ďalší zakladajúci člen – bubeník Filip. Bolo to vyvrcholenie už dlhšie trvajúceho napätia medzi členmi RozpoRu. Posledné roky sme sa často s Filipom hádali kvôli rozdielnym názorom napríklad na naše pôsobenie v kapele, na naše hráčske schopnosti alebo ohľadom turné či koncertov. Ja som mu vyčítal nedostatočnú snahu pri zlepšovaní jeho hrania alebo nezáujem o turné v Rusku. On mne zase moju prílišnú neústupčivosť, presadzovanie si svojich predstáv a hrotenie niektorých vecí. Dúfam, že som to napísal dosť objektívne. Bol to zásadný člen a jadro RozpoRu a významne sa podieľal na celkovej ideovej a názorovej orientácii RozpoRu. Takisto bol trochu maskot a vytváral bubeníckemu postu v kapele nezameniteľný xicht. Z jeho hlavy pochádzali známe pojmy ako - Ilegálna spravodlivosť, Organizovaný punk alebo Žiadna značka. Posledný koncert s Filipom sme odohrali „na Sida“, 2. februára v legendárnom klube Intergalaktická Obluda. Náš kamoš Vlado, prevádzkár Obludy, s nadsádzkou poznamenal, že Filip každopádne „odišiel na vrchole“, pretože kvalita a atmosféra toho koncertu boli výborné.
Po skúsenostiach s hľadaním basáka rok predtým sme vedeli, že to bude podobné a tak sme okamžite rozhodili inzeráty na hudobnícke weby, dokonca aj na Bazoš! Samozrejme sme najprv oslovili najbližších známych bubeníkov – Fabka, Harleya a Žlnu, avšak každý z nich mal už aspoň dve kapely, takže ďalšiu by nestíhali. Za tri mesiace sa nám ozvali asi traja ľudia, z ktorých jeden ani neprišiel na konkurz. Nakoniec sa ozval celkom dobrý mladý chalan Adrián, ktorého funky-groovy feeling by určite zapasoval k Jazzyho base no práve v tom čase sme sa cez Železnú kolónu skontaktovali so Zorrom. Kopi zo Železnej mi totiž spomenul, že majú nového bubeníka z Tatier, ktorý hral v Time of my Life, ale že teraz študuje v Blave. Tak som sa spýtal, či by nezvládol aj dve kapely ak by to Kolóne nevadilo. Slovo dalo slovo a Zorro prišiel na konkurz. Postavil nás pred dilemu. Adrián totiž hral kvalitne a práve nehral v žiadnej inej skupine čiže by mal čas aj keď punk zrovna nebola jeho šálka. Zorro mal síce menej času a na krku už Kolónu, no je to pankáč a naša hudba by ho bavila viac než Adriána, čo bola devíza do budúcnosti. To rozhodlo a tak sme po troch mesiacoch znovu začali usilovne skúšať s novým bubeníkom starý program ako aj čerstvé novinky do štúdia, kam sme mali namierené v lete. Prvou bola „Cudzie vplyvy“. Koncertnú premiéru si Zorro odbúchal v miniatúrnom Boogie bare v Trenčíne 6. júla. Do konca roka sme skúšali a pripravovali novú dosku – split LP s našimi moravskými kamošmi, kapelou Zlá krev, ktorá vznikla na troskách známych Edelweiss Piraten. Pôvodne sme plánovali vydať to na prelome januára a februára, no sled rôznych zdržaní, komplikácií a čakania kvôli nedostatku času niektorých ľudí posunul vydanie skoro o pol roka. Veľa sme rozmýšľali nad názvom platne. Snažili sme sa vymyslieť nejaký názov, ktorý by bol rovnaký v češtine aj v slovenčine no bez výsledku. Preto sme nakoniec použili anglickú variantu – Soundtrack out of the Box, ktorá je vlastne derivátom názvov skladieb „Soundtrack k naším životom“ od RozpoRu a „Think out of the Box“ od Zlej krvi. Obal pokračuje v nastolenom kurze komixového Šuvixa a platňa obsahuje aj plagát so šuvixovským motívom. Medzitým sa ešte na jar 2014 Rumunovi narodil syn Edo.
Intenzita koncertov sa v poslednom období trochu znížila no aj v tomto roku sme dali pár dobrých šou s bandami Slobodná voľba, Downstream, Začiatok Konca, Catastrofy, Strength to Endure, Party 5(PL), Zlá krev, Better Way, Tales of Error, Karramba (BY), Elegans, TPS Crew, Evil Conduct (NL), Jenny Woo (Can), Incident a ďalšími. Vyvrcholenie roka pre nás bolo štvordňové turné po Bielorusku a Ukrajine so Zorrovou domovskou kapelou Time of my Life. Bude pokračovať... Datra |